História

Jágerská kapitula v roku 1355 ohraničila pre Tekulovcov panstvo Smilno, ku ktorému bola začlenená aj táto dedina. V sídlisku bol okrem poddanských domov aj mlyn, drevený kostol, nepochybne aj fara. Stavebná skladba sídliska dosvedčuje, že ono jestvovalo aspoň 2-3 desaťročia skôr.

V písomnostiach zo 14.-.16. storočia sa vyskytuje postupne pod názvami Twrous, Thurospathaka, Alsothwrospathak, ktorých základom je preklad pôvodného slovenského názvu Tvarožec do maďarčiny (túrós = tvarohový). Tento názov nepochybne tvorili šľachtici, možno Tekulovci, ktorí boli maďarského pôvodu. Od 15.storočia sa ojedinele vyskytuje aj slovenský názov tejto dediny, pravda, v maďarizovanej podobe. Ani maďarský ani slovenský názov nemajú takú súčasť, z ktorej by sa mohlo usúdiť, že dedinu založili usadlíci podľa zákupného práva. Vzhľadom na to, ale najmä na existenciu blízkeho starobylého Gaboltova pred 13. storočím, možno predpokladať, že názvom Tvarožec nazývali toto údolie obyvatelia Gaboltova, v ktorom mohlo jestvovať sídlisko v 13. storočí, prípadne skôr, v ktorom sa začiatkom 14. storočia mohli usadiť noví usadlíci podľa zákupného práva.

V 15.-.16. storočí bol Nižný Tvarožec majetkovou súčasťou panstva Makovia, hoci v polovici 16. storočia bol v záložnej držbe mesta Bardejova. V roku 1427 boli tunajšie sedliacke domácnosti zdanené od 12 port. Neskôr, pravdepodobne v rokoch 1471 a 1472 pri prechode poľské vojsko dedinu spustošilo, takže v roku 1492 sídlisko nejestvovalo. Čoskoro sa tu usadilo nové obyvateľstvo. V 16. storočí Nižný Tvarožec patril k rusínskym dedinám na panstve Makovia. Okrem domácnosti šoltýsa tu žili poddanské domácnosti. Sedliacke domácnosti v rokoch 1543, 1567 a 1588 zdanili od 6, 3 resp. 1,5 porty, pričom v roku 1567 štyri domácnosti hospodárili na polovičných a štyri na štvrtinových usadlostiach. V tých rokoch tu žili 3, 12 a žiadna želiarska domácnosť. Sídlisko v roku 1600 pozostávalo zo 17 obývaných poddanských domov a domu šoltýsa, kostola a fary.

Koncom 16. storočia bol Nižný Tvarožec stredne veľkou dedinou s prevažne rusínskym obyvateľstvom, ale sídlisko sa mierne zväčšovalo. V roku 1618 šoltýstvo s mlynom patrilo už štyrom domácnostiam. Okolo 20 sedliackych domácností hospodárilo na polovičných a menších usadlostiach. Miestnemu pravoslávnemu farárovi patri lo pole a lúky v rozsahu celej sedliackej domácnosti.